PK cudzích jazykov
Každý z vás mi dá určite za pravdu, keď poviem, že sme všetci zaspávali s takým istým nedočkavým pocitom plným očakávania a nadšenia. O to krajšie bolo to ranné prebudenie, že všetci spolu ideme na jedno krásne, rušné miesto, plne ľudí, nádherných ulíc, ale hlavne tej nenahraditeľnej vianočnej atmosféry. Ja osobne som sa zobudil s úsmevom na tvári. Rozlúčil som sa, zabuchol dvere a utekal na parkovisko, kde už na mňa všetci čakali. Keď sme sa posadili do autobusu, najmä naša skupina do vysnenej „päťky vzadu," vedel som, že ideme zažiť niečo krásne. Chceli sme preskúmať čarovné miesta, ktoré samotná Viedeň skrýva a ponúka a aj sa trošku nadýchať toho pravého viedenského vzduchu. fotogaléria

Cesta tam bola skvelá. Vnímanie ostrých slnečných lúčov na svojich nevyspatých tvárach bolo príjemné. Každý z nás si cestu veľmi užíval a čím ďalej, tým viac sme boli v očakávaní. Hoci, na žiadosť viacerých spolužiakov sme, ale ešte zastali na jednom obchodnom mieste, kde sa nakúpili prvé darčeky. Ako zvyčajne, deväťdesiat percent obchodov tvorilo oblečenie a tak chalani po prvej pol hodine rozchodu nemali, čo robiť. Nakoniec sme sa, ale do autobusu opäť všetci spokojní vrátili, pričom sme si poukazovali, čo sme pokúpili. O nejakú tú chvíľu sme došli do nášho cieľa – Viedne. Všetci boli bezpochybne nacapení na skle a kochali sa tou nádherou. Po pár odbočkách sme však zastavili a zababušili svoje stuhnuté končatiny pred ukrutným mrazom.
Ako prvé nás vítalo múzeum prírodovedných vied. Verte mi, obsah tohto múzea je tak neuveriteľne veľký, že ani tri hodiny nám nestačili na preskúmanie každého rohu. A to sme väčšinu času ani nečítali tabuľky. V múzeu ste mohli vidieť všetko. Od najmenšieho zvieratka až po obrovské mamuty, či dinosaury. Ďalšou zástavou bola katedrála. Respektíve, to bolo centrum, kde sme si dali rozchod. Program si zorganizoval už každý sám. Niektorí sa rozhodli obzerať drahé obchody značky Louis Vuitton alebo Gucci s pocitom, že tam toho moc nenakúpia. Iní sa zase pofľakovali po rušnom námestí alebo sa napchávali v McDonald's, kde menu stálo približne ako na Slovensku nábytok. Ja a pár spolužiakov sme si však vybrali navštíviť práve túto katedrálu.
Bola naozaj nádherná. Najmä vo vnútri. Jej nádherné rozmery sa ťahali až dozadu kam sme ledva dovideli. Krásna stará architektúra nám otvorila oči. Len, tak sme tam mlčky stáli a kochali sa tou krásou. Následne sme sa však rozhodli, že chceme vidieť viac. A preto sme vyšli na jednu z veží. Ešte predtým som na prízemí spolužiačke vyčítal jej strach z výšok. Ubezpečoval som ju, že to nič nie je. Neprehovoril som ju ani po viacnásobných pokusoch. Napokon nás zavreli do pomerne malého, roztraseného výťahu, kde by sa klaustrofobikom určite nepáčilo.
Keď sme však vystúpili z výťahu, ostal som stáť na mieste, ako obarený. Ledva som prehltol a povedal ostatným, nech idú prví. Poviem vám, to bola výška! Keď som sa tam rozhodol pozrieť, tak som cez veľké medzery videl úplne dolu. Moja neposlušná fantázia si hneď začala predstavovať, ako sa jedna časť konštrukcie uvoľnila a už letím na zem. Pomalými a najmä roztrasenými krokmi sme postupovali ďalej. Odhliadnuc od výšky musím však zdôrazniť, že ako sme vyšli úplne hore, bola to nádhera. Ostali sme stáť a pozorovali sme to nádherné mesto. Bolo vidieť každú budovu, každý detail mesta, každého bezdomovca hrať na harmonike. Len sme tam tak bez slov stáli, a sledovali ako svet funguje. Bol to nádherný a veľmi neobyčajný zážitok. Kto by však povedal, že tá najväčšia krása nás ešte len čaká!
Ako náhle sme zišli dolu, spolužiačke som uznal, že mala pravdu a zakotvili sme v kaviarni Star Bucks. Nasledujúcich dvadsať minút sme si užívali dokonalosť kapučína, či horúcej čokolády.

Už vtedy sme boli nadmieru spokojní s celým dňom! Najlepšie išlo predsa na koniec a pre nás poslednou zástavkou ostali – vianočné trhy. Predstavoval som si len typické stánky s malými darčekmi no keď sme dorazili, bolo to niečo úplne iné. Keďže sa už zotmelo o to bolo krajšie. Porozdeľovali sme sa na skupinky a vydali sa za dobrodružstvom. Túlali sme sa úzkymi uličkami plných ľudí. Po každej strane sa týčil stánok za stánkom. V pozadí hrala hudba a pri vás kráčali vaši priatelia. To bol ten moment, keď si poviete, že chcete, aby to trvalo večne. Síce sme toho moc nenakúpili okrem pár drobných darčekov, ale predsa len tie vianočné trhy sú najmä o tej atmosfére.
Avšak musím sa vám s niečím ešte priznať. Už od skorého rána sme všetci sme mali nesmiernu chuť na viedenský punč. Samozrejme, že ten ,,detský". Nakoniec sme sa všetci stretli pod jedným veľkým vianočným stromom. Doteraz neviem ako sa nás nalepili záhadní maďari, ktorí vedeli po slovensky. Ešte k tomu niektoré moje nemenované spolužiačky tam išli zbaliť nejakého Viedenčana, aby si zaobstarali dobrú budúcnosť – bohužiaľ neúspešne. Napokon sme sedeli na lavičkách a obdivovali vianočnú výzdobu. Síce sme sa rozprávali o celom prežitom dni, no po chvíli sme aj tak všetci ostali ticho sedieť a vnímať každý detail. Cítiť Vianoce na tak úžasnom mieste je nezabudnuteľné!
Samozrejme, že nič netrvá večne a bolo načase ísť domov. S unavenými nohami sme si všetci sadli do autobusu až to tak tresklo, ako keď dopadne vrece zemiakov na zem. Netrvalo dlho a zatvoril som oči, pričom som chvíľu počúval nadšenie ostatných pokým som si dal sluchátka do uší a sladko zaspal pri skladbách od Coldplay. Bol to nádherný deň s úžasnými ľuďmi na úžasnom mieste.

Na záver by som sa chcel poďakovať najmä našej pani profesorke Fialovej, ktorá každoročne takýto výlet dokonale naplánuje a zorganizuje. Ešte raz ďakujeme! :)
   Timotej Májsky, Sexta