Príslušníci SS, zákopy, výbuchy granátov, bojové fronty, spartakiáda, pionieri, súdruhovia a súdružky, tuzex, dlhé rady na banány.. Slovné spojenia spájajúce sa nám s dobou zdanlivo tak ďalekou, že len starí rodičia a rodičia nám môžu vyrozprávať príbehy, opantávajúce túto etapu ich života. No človek zabúda na udalosti, o ktorých sa nerozpráva, i keď tvorili neoddeliteľnú súčasť jeho života či života jeho blízkych. Veru, človek ľahko zabúda. Denník Anny Frankovej nám ale nedovolí  len tak jednoducho opomenúť fakt, ktorým je história ľudstva naveky poznačená, pretože je do nej vpísaný nevinnou krvou obetí.... (fotogaléria časť2) Klára Dašková ...pokračovanie

Mladé dvanásťročné židovské dievča žijúce pred viac ako sedemdesiatimi rokmi nám prináša na stránkach svojho denníka posolstvo, do ktorého sme sa v predchádzajúcich týždňoch snažili preniknúť a sprostredkovať ho čo najväčšiemu počtu žiakov stredných i základných škôl, ako aj širšej verejnosti. Bohužiaľ, možnosť navštíviť výstavu tejto nenápadnej, tichej, no krutej obete vojny a nacistických agresií využilo len málo žiakov z okolitých škôl a zanedbateľný počet verejnosti, čo nás veľmi mrzí.
Možno by sa tak námaha nás, sprievodcov, žiakov 1-3. ročníka, ktorí sme sa usilovne pripravovali na výstavu a snažili sa do nej vložiť všetky naše schopnosti zdala zbytočná, ale pre nás mala hlboký význam. Prinútila nás vidieť veci také, aké v skutočnosti boli, bez falošných ideálov a poloprávd.
Anna, sebestačná, nezávislá, múdra mladá dáma by toho mohla v živote veľa dosiahnuť, no v jej úspechu jej bránila jediná „drobnosť“;  jej pôvod. Dievča vo veku blízkeho nášmu nám na listoch svojho denníka odhaľuje svoje najtajnejšie myšlienky, túžby, ale i beznádej prelínanú s hlbokou vierou v dobrý koniec. Anna, ktorej príbeh je len jedným z milióna sa nám postupne vrýval do podvedomia a zanechával v ňom stopy bolesti a poznania.
Anna na posledných riadkoch svojho denníka píše: „Smelo sa pozriem pravde do očí, pretože čím dlhšie sa pravda odkladá, tým väčšmi bolí.“
A práve to si môžeme odniesť ako odkaz, zanechaný na starých listoch papiera pre dnešnú dobu. Často sa pred pravdou zatvárajú oči, no Annine sny ich dokážu otvoriť tým, ktorí dovolia jej skľučujúcemu príbehu preniknúť do ich mysle a srdca. Preto sa pripojme k Anniným slovám a spolu čeľme zdrvujúcej pravde, lebo pravda vždy bude kričať do uší tých, ktorí sa tvária hluchí, a biť do očí tým, ktorí predstierajú slepotu.
Týmto by sme sa chceli poďakovať Nadácii Milana Šimečku, ktorá celý projekt iniciovala a taktiež pánu Leponyimu za účelné školenie, rovnako aj pani profesorkám, ktoré sa nadchli pre túto myšlienku a pomohli projekt zrealizovať. Taktiež by som chcela vyjadriť vďaku svojim kolegyniam sprievodkyniam za trpezlivosť a odvahu. Veríme, že odinštalovaním panelov v našom divadielku sa nič nekončí a príbeh Anny Frankovej v nás bude naďalej pokračovať.

(fotogaléria časť2) Klára Dašková